ŠKODA prináša dobrodružstvo aj na hory

Medzinárodný filmový festival Hory a mesto predstavil opäť to najlepšie z outdoorového filmu na Slovensku, ale i vo svete. Nechýbali workshopy pre filmárov, fotosúťaž, tematické fotovýstavy, cestovateľské prednášky, lanové atrakcie alebo lezecké preteky v boulderingu. Značku ŠKODA s festivalom okrem premiérového partnerstva spájali aj plne elektrické vozidlá ENYAQ COUPÉ RS iV a ENYAQ iV, vďaka ktorým nadviazala na ekologický a aktívny životný štýl plný dobrodružstva.

Hostkou podujatia sa stala niekoľkonásobná majsterka sveta a prvá olympijská víťazka v športovom lezení Janja Garnbert. Mali sme možnosť ju vyspovedať a porozprávať sa o tom, čo ju motivuje, aké boli jej najťažšie momenty na olympiáde alebo či sa vníma ako dobrodruh aj na cestách.

Živjo, Janja! Minulý rok si v Tokiu vyhrala olympijské zlato v lezení. Si prvou a jedinou ženou na svete, ktorá sa týmto môže pochváliť: prvá žena na prvej Olympiáde, na ktorej bolo aj lezenie. Ako si sa pripravovala, aké to potom bolo na Olympiáde? Ako sa na to pozeráš teraz s odstupom času?
Janja: Olympiáda je, ako vieme, len raz za štyri roky, takže som vlastne mala štyri roky na to, aby som sa na ňu pripravila čo najlepšie. Musím povedať, že v celej mojej pretekárskej kariére bola Olympiáda pre mňa najťažšia, najtvrdší oriešok od začiatku až do konca. Veľký tlak médií, sponzorov, lezeckej komunity, v podstate od každého. Bolo cítiť, že je to rádovo viac ako predošlé lezecké preteky alebo svetový pohár. Zrazu to nebolo len lezecké víťazstvo pred očami lezcov, ale výkon, na ktorý sa pozeral celý svet. Nebola som len víťazkou lezeckých pretekov, ale Olympiády, na ktorej boli najlepší športovci na svete. Cítila som sa veľmi poctená, že som vyhrala a určite to znamená najviac v mojom doterajšom živote!

Olympiádu skomplikoval Covid, kvôli ktorému ju presúvali z roku 2020 na 2021. Zároveň sme do poslednej chvíle nevedeli, či sa nakoniec naozaj uskutoční alebo nie...
Janja: Najskôr som bola veľmi sklamaná z toho, že Olympiádu posunuli o rok. Bola som naozaj v dobrej forme, vyhrala som sveťák v bouldri, tešila som sa, že budem na tejto vlne úspechov surfovať ďalej. Nakoniec som sa na to pozrela pozitívne, povedala som si, že aspoň sa budem môcť lepšie pripraviť. Akurát som sa bála, že aj v 2021 ju zrušia. Víťazstvo bolo určite najlepšou chvíľou v celej mojej lezeckej kariére. V Tokiu po pretekoch a na stupni víťaziek som si celkom ani neuvedomila, čo sa vlastne stalo, dochádzalo mi to až neskôr a postupne.

Aká bola na Olympiáde atmosféra v lezeckej komunite? Stretávali ste sa s ostatnými lezcami, trénovali ste spolu, chodili na kávu a von?
Janja: Do Tokia sme všetci prišli 2 týždne pred kvalifikáciou. Spočiatku sme boli všetci zavretí v hoteli a nesmeli sme chodiť von. Trénovali sme sami na stene v presne vymedzenom čase a pohybovali sa medzi hotelom a stenou. Ostatné pretekárky som ani nevidela, stretli sme sa až v prvý deň oficiálneho tréningu na olympijskej stene. Na nej to potom bolo super, lebo sa roky poznáme, chodíme spolu na preteky, radi sme sa videli.

Ako si sa dostala k lezeniu? Začala si liezť ešte ako malá, žila a chodila do školy v Slovinskom Gradci. Dostali ťa k lezeniu rodičia?
Janja: Začala som liezť keď som mala 6-7 rokov. Rodičia neliezli, v tom čase nevedeli o lezení nič, nebolo také populárne ako dnes. Raz k nám priniesli malú, 5-metrovú lezeckú stenu, myslím, že patrila lezeckému oddielu v mojom meste. Liezla som po nej s horným istením, hneď ma to bavilo. Istič povedal, že mi to ide veľmi dobre, že mám talent a mala by som sa prihlásiť do oddielu a začať liezť. To sa stalo a odvtedy som s lezením neprestala.

Prečo je podľa teba lezenie najlepšie na svete? Čo máš na lezení najradšej? Už od malička si sa vždy snažila byť vo všetkom najlepšia. Aký je tvoj kľúč k úspechu?
Janja: Najviac sa mi asi páči to, ako je lezenie premenlivé. Každý krok je iný, všetko sa stále mení. Neviem si predstaviť, že by som behala alebo robila niečo, kde sú všetky pohyby bez zmeny. Keď lezieš na stene, si tam sama so sebou, cítiš sa silná, ako keby bez tiaže. Zamilovala som sa do toho pocitu. Keď leziem, telo nasleduje tvoje vnútro, podvedomie. Myslím, že vedome často neviem presne, čo treba urobiť, ale podvedome sledujem to, čo mi hovorí myseľ. Po rokoch lezenia, vďaka skúsenostiam, tréningu a všetkému čo som preliezla v minulosti, už viem ako reagovať na tú-ktorú situáciu. Lezenie milujem, som mu celkom oddaná, je to môj život. Lezeniu dávam všetko, leziem naplno, s absolútnym sústredením a podľa mňa je to môj hlavný kľúč k úspechu.

Ako sa vysporiadavaš s neúspechmi?
Janja: Doteraz som neúspechov zažila našťastie veľmi málo [smiech]. Pred Olympiádou som mala dlhšie stresové obdobie, nejaký čas sa mi nedarilo a rozišla som sa s partnerom. V príprave mi veľmi pomohol môj tréner Roman Krajnik, ktorý som mnou pracuje systematicky a pomáha zvládať aj stres. Najdôležitejšie je vedieť byť tu a teraz, maximálne sa sústrediť, vydať zo seba všetko. Športová psychológia je zložitá vec a v konečnom dôsledku od nej veľa závisí.

Počas posledných rokov si liezla viac a viac aj vonku na skale, pred 4 rokmi si vyliezla svoje prvé 9a-čka. Aký je tvoj vzťah k prírode, jej sile, ako sa cítiš vo výškach? Radšej pretekáš alebo lezieš ťažké cesty na skale?
Janja: Vyrastala som ako pretekárka, od počiatku som trénovala na preteky. Potom som začala vyhrávať domáce a medzinárodné preteky, mala som rada ten pocit pretekať a vyhrávať. Lezenie na skale mám tiež rada, ale nemala som zatiaľ naň veľa času, pretože som chodila do školy, trénovala na preteky a pretekala. Nezostal mi čas na nič iné…Trénovať môžem doma pár hodín denne po škole, ale ak chcem ísť liezť nejaký projekt do Španielska, to mi zaberie celé týždne. Teraz po Olympiáde už mám viac času, menej stresu a chcem si nájsť čas na skaly, zamerať sa na onsightovanie a bouldrovanie vonku. Či sa mi páči viac pretekanie alebo lezenie na skale? Asi stále pretekanie, chcem naďalej pretekať a časom liezť viac vonku. Pretekať prestanem, keď ma to prestane baviť. Moja pretekárska kariéra nie je pri konci, chcem pretekať ďalej.

Chcela by si niekedy skúsiť aj vyššie steny v Alpách či Dolomitoch? Nemáš chuť na Alpskú trilógiu? Preniesť svoje schopnosti liezť na hranici do nebeských výšav?
Janja: Ani nie. Cítim, že sa chcem zamerať na cesty na skalkách, mám veľa projektov, ciest, ktoré by som chcela vyliezť. Ja som sa nedostala k lezeniu cez vášeň k horám, ale skôr z lezecko-športovej polohy, pre mňa je lezenie šport. Mojou jedinou viacdĺžkou doteraz bol 360m vysoký komín v Trbovlje v Slovinsku, cesta po umelých chytoch a stupoch, ktorú postavili Katja Vidmar a Simon Margon. To bol super zážitok liezť na tento najvyšší komín v Európe. Liezli sme to s Domenom Škoficom, bolo to super ťažké a na celý deň. Najťažšie miesto je vysoko a je to 8b+, boli sme už celkom zničení.

Prečo si myslíš, že Slovinci sú historicky takí dobrí lezci? Či už v horách alebo na skalách či pretekoch, ste malá krajina s 2 miliónmi a dlhodobo mate mnoho špičkových lezcov.
Janja: Ja si myslím, že my Slovinci sme veľmi oddaní lezeniu, veľmi zapálení. Z pohľadu mňa ako dievčaťa, všetky máme svoj idol, vzor. Predo mnou tu bola Martina Čufar, Natalija Gros, ja som mala ako vzor Maju Vidmar. Vždy sme mali lezkyňu, ktorá tu bola pred nami, liezla skvele, motivovala nás, my sme chceli byť potom vždy lepšie ako ona. Okrem toho, ako Slovinci sme zvyknutí riadne makať, sme veľmi húževnatí, tvrdohlaví. Práve preto, že sme taká malá krajina sa poznáme veľmi dobre, často sa stretáme, navzájom si pomáhame, podporujeme sa. Netrénujeme spolu, žijeme na rôznych miestach Slovinska a máme iných trénerov, ale vídame sa dosť často. Tento trend mladých asi začal Tomo Česen, slávny alpský lezec a skvelý skalkár, on zohral v tomto veľkú úlohu, ako keby rozbehol mladú generáciu v Slovinsku.

V máji si nechýbala v Bratislave ako hostka festival Hory a mesto. Zúčastnila si sa niekedy na filmovaní alebo výrobe horského alebo dobrodružného filmu? Aký je tvoj vzťah k horskému filmu?
Janja: Na Hory a mesto som uviedla film “Boj o zlato” (The Wall: Climb for Gold) od režiséra Nicka Hardieho, v ňom hrám jednu z hlavných úloh. Tento časozberný dokument sleduje prípravu štyroch špičkových športových lezkýň na olympiádu v Tokiu – Shauna Coxey z Anglicka, Miho Nonaka z Japonska, Brooke Raboutou z USA a mňa. “Boj o zlato” je celovečerný dokument a je to najväčší filmový projekt, na ktorom som sa zúčastnila. Musím povedať, že ma to dosť bavilo, aj keď počas pretekov či tréningu som si často ani neuvedomovala, že sa nakrúca film.

Kde sa vidíš najbližších 5 rokov, čomu sa chceš venovať?
Janja: Určite chcem pretekať pokiaľ ma to bude baviť, liezť ťažšie cesty na skale. Tiež by som chcela viac pomáhať mladej generácii, stať sa trénerkou lezenia. Ja som vlastne hneď po strednej škole nešla na univerzitu, venovala som sa naplno lezeniu, trénovala, pretekala a liezla. Nemám vyššie teoretické vzdelanie, ale mám neskutočne veľa vlastných praktických skúseností, čo je asi viac ako teória, a práve to by som chcela mladým odovzdať.

Podľa tvojich vlastných slov, snažíš sa v športe byť rýchla, sústredná a dynamická, robiť veci naplno. Platí to aj o šoférovaní, alebo si skôr bezpečná šoférka?
Janja: Myslím, že som taká istá aj za volantom, že je to moja povaha, naturel. Musím sa priznať, že rada jazdím rýchlo a dynamicky [smiech].

Ďakujeme za rozhovor!