Vyjdem z vody, zakričím si od radosti, pomaly vyzliekam neoprén a s poriadnym úsmevom na tvári sa vydávam do „transition zone“, kde sa v rámci pravidiel musím prezliecť do cyklistického – helma na hlavu, gély do vrecák a utekám k bicyklu. Prvých 10 km cesty ide cez olivové háje, začínam si to fakt užívať, cítim sa plný energie…
Zrazu sa cesta stočí na diaľnicu a najbližších 70 km ideme po diaľnici – 15 km stúpanie, 15 km klesanie a toto celé ešte raz. Dosť ma to nudí, nohy mi nejdú, slabotka z mojej strany. Po 3 hodinách a 27 minútach mám toto mierne utrpenie za sebou. Snažím sa udržať si pozitívnu hlavu, počasie máme krásne (21°C, slnečno a bez vetra), necítim sa nejako totálne vyčerpaný, no čaká ma ešte polmaratón. Vôbec netuším, ako sa budú moje nohy cítiť, keď vybehnem na trať, tak začínam veľmi opatrne.
Bežecká trasa je nádherná, od turistickej oblasti 5 km južne od Poreču sa tiahne takmer celý čas popri pobreží, do historickej časti Poreču a späť, toto celé 2x. Byť pri mori ma nabíja energiou, snažím sa dávať do seba energetické gély podľa stanoveného plánu, keď si už ale dáte taký piaty do seba, začína to byť nechutné.
Zrazu mám za sebou prvých 10 km, cítim sa nečakane svieži, idem priemerne tempom niekde okolo 6 min na km, ale vždy keď o kúsok zrýchlim, tepy vystrelia, snažím sa ich „držať“ niekde okolo 150-155, takže spomaľujem na svoje typické tempo. Hovorím si, že mám pred sebou ešte hodinu behu, to by som mohol zvládnuť. Nikdy som sa na žiadnom závode ani tréningu nedostal „stenu“ (žeby telo už nevládalo, potreboval by som zastaviť, prípadne silné kŕče), ale pred kŕčmi mám veľký rešpekt, lebo to sa už len tak ľahko nerozchodí. Pri dvanástom kilometri začínam pociťovať riadnu únavu, ale držím tempo a hovorím si, že to už je iba jednociferné množstvo km do cieľa a že to dám… teda, mohol by som.